14. kapitola
Údelom človeka je smrť
1Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný vzrušenia.2Vypučí ako kvet a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosť.3Ale Ty aj na takého otváraš svoje oko a vedieš ho na súd so sebou.4Kto získa čisté z nečistého? Nikto!5Ak sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u Teba, vymeral si mu hranice, ktoré nemôže prekročiť.6Odvráť svoj pohľad od neho a nechaj ho, aby sa zaradoval ako nádenník svojmu dňu!7Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť.8Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň,9vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec.10Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je?11Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá,12tak človek si ľahne, a nepovstane; pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku.13Kiežby si ma schoval do podsvetia a skryl ma, kým sa Tvoj hnev neodvráti; kiežby si mi určil lehotu a spomenul si na mňa.14Keď človek umrie, či môže ožiť? Prečkal by som všetky dni borby, kým ma vystriedajú.15Ty by si volal, a ja by som sa Ti ozval, keď by si zatúžil po diele svojich rúk.16Lebo potom počítal by si moje kroky a nestriehol by si na môj hriech.17V mešci by bol spečatený môj priestupok a môj hriech by si prikryl.18Ale aj vrch sa rozpadáva, aj bralo sa pohne zo svojho miesta.19Voda rozhlodáva kamene, povodeň odplavuje prsť - a Ty maríš nádej človeka.20Navždy ho premáhaš, takže musí odísť, premieňaš mu tvár a posielaš ho preč.21Ak jeho synovia dôjdu cti, on už o tom nevie, ak budú bezvýznamní, on to už nezbadá.22Iba čo jeho telo cíti vlastnú bolesť a jeho duša trúchli nad ním.