4. kapitola
Prvá reč Elífazova
1Tu sa Elífaz Témanský ujal slova a povedal:2Znesieš to, ak sa pokúsim hovoriť? Ale kto by sa vládal zdržať slov?3Hľa, ty si mnohých poúčal a upevňoval si ochabnuté ruky.4Kto sa potkýnal, toho dvíhali tvoje slová, a podlomené kolená si posilňoval.5Keď to teba teraz stíha, ty si zmorený, keď sa to teba dotýka, si zdesený.6Nedá ti dôveru tvoja bohabojnosť a nie ti je nádejou bezúhonnosť tvojich ciest?7Rozpomeň sa, kto kedy nevinný zahynul a kde boli zničení čestní ľudia.8Nakoľko som videl: tí, čo neprávosť orali a rozsievali biedu, museli ju aj žať.9Zhynú od dychu Božieho a zaniknú závanom Jeho hnevu.10Rev leva, hlas šelmy i zuby levíčat sa zlomia.11Lev zhynie bez koristi, mláďatá levice sa rozpŕchnu.12Slovo sa prikradlo ku mne, sluch môj začul z neho šepot.13V myšlienkach z nočných videní, keď tvrdý spánok padá na ľudí,14zachvátil ma strach i chvenie, všetky moje kosti zachveli sa strachom;15vánok mi prebehol tvárou, zježili sa mi vlasy na tele.16(Ktosi) zastal, nerozoznal som jeho výzor; pred mojím zrakom mihla sa postava, začul som tichučký hlas:17Či môže byť človek spravodlivý pred Bohom, a či je muž čistý pred svojím Tvorcom?18Veď svojim sluhom nedôveruje i svojim anjelom vytýka chyby.19Tým viac obyvateľom hlinených domov, čo v prachu majú svoj základ; rozmliaždia ich skôr než mole;20od rána do večera ich rozbijú; nik ani nezbadá, už hynú naveky!21Zaiste, keď im vytrhnú stanové kolíky, umierajú, ale bez múdrosti.