11. kapitola
7. PRVÁ SOFAROVA REČ, 11, 1 – 20
1Tu prehovoril Naamčan Sofar a vravel:AKO TO JÓB HOVORÍ?
2„Nemá azda táraj dostať odpoveď,pravdu má mať veľavravný muž?3Umlčia ľudí táraniny tvoje,ty pýšiť sa budeš,že pravdu máš?BOH POZNÁ ĽUDSKÉ SRDCIA
4‚Moja náuka je jasná.‘ Vravíš ty.‚Pred tvojím zrakom som celkomčistý.‘5Keby len Boh ozaj vravieť začal,otvoril si proti tebe pery,6dal ti poznať taje svojej múdrostinepochopiteľné na počutie!Vedz, to Boh chce početz tvojej viny!S BOHOM SA NEMOŽNO SÚDIŤ
7Chceš azda vystihnúť Božiupodstatu, obsiahnuť dokonalosťVšemohúceho?8Je vyšší nad nebesá. Čo urobíš?Hlbší od podsvetia.Čože dozvieš sa?9Jeho rozsah väčší je ako zem,jeho šírka väčšia ako more.10Ak on ide pomimo, či to tají,abo rozhlasuje,kto mu zabráni?11Veď ľudí podvodnýchon dobre pozná,neprávosti zbadá, všíma si ich.12Tak môže prísť prázdny človekk rozumu,veď človek sa rodí ako divé osliatko.BOH SA ZMILUJE NAD KAJÚCNIKOM
13Lenže ak ty svoje srdce priame máš,ak ty k nemu dvíhaš svoje ruky14a ak je neprávosť v tvojej ruke,ty ju odstrániša krivde nedáš sídliť v svojom stán-ku,15potom si pozdvihneš tvárbez poškvrny,budeš neochvejný, bez strachu.16Potom iste zabudneš na útrapy,na vody jak ušlé spomenieš si.17Život jasnejší mať budešnad poludnie,ba aj tmy ti budú ako zore.18Budeš istý, bo budeš mať nádej,budeš pokojne spať chránený.19Keď budeš driemať, nik ťa nevyruší;mnohí ťa budú láskať po tvári.20Oči bezbožných však zhynú túžbou,pre nich útočište zaniklo uža nádej všetka ich je – vydať dušu.“