1. kapitola
KNIHA KAZATEĽ
1Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.VEDÚCA MYŠLIENKA SPISU
2Márnosť, len márnosť –hovorí Kazateľ.Márnosť, len márnosť,všetko je iba márnosť.PRÍRODA VO SVOJOM BEHU NEUSTÁVA
3Aký osoh má človek zo všetkejsvojej námahy, ktorou sa ustáva,(kým je) pod slnkom?4(Jedno) pokolenie prichádza,(iné) pokolenie odchádza.Zem však stojí naveky.5Slnko vychádza a slnko zapadáa ženie sa späť na miesto,kde (zasa) vyjde.6Veje na juh a obráti sa na sever,v ustavičnom krúžení duje vietora vietor sa vo svojom kolobehuopätovne vracia.7Všetky rieky tečú do mora,a more sa nepreplňuje.Kde vyvreli, k tomu miestu tečúrieky späť, aby sa odtiaľ vydalina novú cestu.8Všetky bytosti sú podrobenéustávaniu – vyrozprávať tonevládze nik.Oko sa nenasycuje videním,ucho sa nenapĺňa počúvaním.9Čo bolo, je to, čo aj zasa bude.A čo sa už stalo, to sa opäť stane.Nič nie je nové pod slnkom.10Ak je niečo, o čom by človekpovedal: „Pozri toto je niečonové!“, už to bolo v časoch,ktoré boli pred nami.11Však na minulosť už nietspomienky a s budúcnosťouto bude tiež len tak.Nebude po nich spomienky u tých,čo budú nasledovať za nimi.NEMÁ MNOHO VÝZNAMU USILOVAŤ SA O MÚDROSŤ
12Ja, Kazateľ, bol som kráľom nadIzraelom v Jeruzaleme.13A svojou mysľou som sa dal na to,že múdro preskúmama vystopujem všetko,čo sa deje pod nebom.To trápne zamestnanie uložil BohAdamovým synom,aby sa ním umárali.14Videl som všetko, čo sa deje podslnkom, – ale to všetko je márnosťa honba za vetrom!15Krivé sa nedá urobiť rovnýma čoho niet, to nemožno počítať.16Povedal som si v srdci:„Hľa, vzrástol som a zbohatolv múdrosti, moja myseľ videlamnoho múdrosti a vedomosti.“17Preto som sa v srdci rozhodolpoznávať múdrosť a tiež poznávať,(čo je) bláznovstvo a pochabosť.Ale zistil som, že aj to je iba honbaza vetrom.18Lebo čím viac je múdrosti,tým väčšmi pribúda aj mrzutosti;a ako si niekto zväčšuje vedomosti,tak si zväčšuje aj bolesť.