3. kapitola
2. JÓBOV PRVÝ MONOLÓG, 3, 1 – 26
1Potom Jób otvoril ústa a preklínal svoj deň.2Takto bedákal:PREKLÍNA DEŇ SVOJHO NARODENIA
3„Bár by zhynul deň,v ktorom som sa narodil,aj noc, keď povedali:‚Chlapca počala!‘4Bár by sa ten deň zaraz v temravyobrátil a Pán naň z nebiesnepohliadol viaca svetlo slnca mu už nesvitlo!5Bár by ho zmohli tône smrti,temnotya čierny oblak (bár) by ho prikvačili schvátili ho hrôzy zatmenia!6Bár by ten deň (navždy)pojali mrákavy,by ku dňom rokov vôbec nepatrila do počtu mesiacov neprišiel!7Bár by oná noc bola celkomneplodná,by nezaznel v nej jasot radostný!8A bodaj by ju zaklínači prekliali,hoc krokodíla schopní vydráždiť.9Bár by zhasli hviezdyza jej súmraku,by na lúč svetla darmo čakala,ba ani zora (čo) by jej nevzišla!10Veď neprimkla mi brányz lona materea spred očí mi biedy neskryla!11Čo v lone matky hneď som vtedyneumrel,buď po pôrode zaraz nezhynul?!12Nač ma pritúlili kolená (otcove),načo ma prsia (matkine) kojili?!RADŠEJ SMRŤ AKO TAKÝ ŽIVOT...
13Mal by som pokoj, keby som bolhneď zadriemal,a odpočinok, keby som bol usnul14tam spolu s kráľmi,s poradcami krajiny,čo samoty si vopred stavali;15s kniežatmi, ktoré zlata mali dosťa hroby svoje striebrom plnili.16Že ma nezahrabali jak nedochôdča,jak nemluvniatko,ktoré nezazrelo svit!17Tam násilníci prestávajú zúriťa oddychujú, čo nemajú síl;18aj zajatci tam život nájdu pokojnýa dozorcov hlas nepočujú viac.19Tam malí-veľkí sebe celkom rovnísúa otrok pána pozbavený je.20Prečo len dal svetlo úbožiakovia život takým, čo sú zatrpklí?!21Oni smrť si žičia, a ona nechodí,hoc jak skrytý poklad ju hľadajú;22jasavú by pocítili radosťa plesali by, že už našli hrob.KEĎ DOĽAHNE RUKA PÁNOVA...
23Načo je život človeku,ktorému je skrytá jeho cestaa Pán ho koldokola ohradil?24Ja vzlykať musím,keď sa pozriem na chlieb;ako voda plynie moje utrpenie,25bo pred čím mám strach,to práve postihne ma,a čo ma desí, to ma zachváti.26Ja nemám pokoja ani istoty;ni odpočinku, iba súženie...“