7. kapitola
1Zachovaj moje slová, syn môj,a moje prikázania si uchovaj!2Zachovávaj moje príkazy a budešžiť a moje naučenie ako svojuočnú zrenicu!3Priviaž si ich na prsty,napíš ich na tabuľu svojho srdca!4Povedz múdrosti: „Ty si moja sestra“a dôvernicou volaj rozumnosť,5aby ťa zachránila od manželkyblížneho, od cudzinky, čo zaliečasa líškavými rečami.6Keď som (tak) oknom svojho domu(pozeral), vyzeral spoza mriežkysvojho obloka7a zahľadel som sa na neskúsených,videl som medzi synmi mladíka,čo rozum potratil.8Poza roh išiel ulicoua vykračoval po ceste k jej domovu9na mrku, keď sa nachyľoval deň,keď spúšťala sa noc a (hustla) tma.10Zrazu mu akási žena vyšla v ústretyv odedzi smilnicea s potmehúdskym zámerom;11náruživosť ňou zmietala a (bola)opovážlivá, jej nohy nemaliv jej dome spočinku.12Hneď bola na ulici a hneď nanámestí a striehla poza každý roh.13I dolapila ho a vtlačila mu bozk,tvár sa jej nezapýrila,keď povedala mu:14„Pokojné obety som bola podlžná,v dnešný deň som svoje sľuby splnila.15Preto som ti vyšla v ústretyv túžbe vidieť ťa a nájsť.16Tkanicami som povystužovalasvoje ležadlo, pestrofarebnýmplátnom egyptským.17Napustila som myrhou svojupostieľku, aloou a škoricou.18Poď, spíjajme sa ľúbosťou až do rána,vychutnávajme samopaš!19Veď muža doma niet,vybral sa na ďalekú púť.20Vrecúško s peniazmi vzal so sebou,vráti sa domov až v deň splnumesiaca.“21Naklonila ho mnohýmprehováraním, zviedla holichôtkami svojich pier.22Šiel za ňou, pochábeľ, ako vôl,keď ho vedú na jatku, a ako jeleň,čo sa zapletáva do puta,23kým pečeň prevŕta mu šíp,ako keď vták sa rúti do slučkya nevie, že mu ide o život.24Nuž teda, syn môj, počúvajže maa všímaj si slov mojich úst:25Nech sa ti srdce na cesty k nejnekloní, nezatúlaj sa na jejchodníky!26Lebo je množstvo zabitých,čo zrazila, a veľký počet tých,čo bez výnimky zmárnila.27Jej dom je cesta do pekla,čo zvádza dolu do komôr,kde býva smrť.